Podvečerná výprava s lovcom hadov
Nongsonboon, Phetchabun, severné Thajsko
Slnko už viselo nízko nad kopcami, pomaly klesalo a zalievalo ryžové polia tekutým zlatom. Kráčal som pomedzi "hrádzky", bosými nohami som cítil mäkkú zem a vôňu čerstvo zaliatej ryže. Vo vzduchu bol pokoj, ale aj zvláštne napätie – taký ten moment predtým, než sa niečo zaujímavé stane.
Zrazu sa spoza mňa ozvalo zachrčanie. Niečo medzi kašľom a zavíjaním. Otočím sa a tam Khun Pairoj – miestny lovec hadov, chlapík s tvárou ako z vyrezávaného dreva a pohľadom, ktorý by kľudne mohol križovať džungľu aj s vypnutým GPS.
Príbeh začína
Khun Pairoja pozná v dedine každý. Vraj ešte keď bol mladý, zachránil mnícha pred kobrou. Odvtedy mu hady „neublížia“. Ťažko povedať, čo je na tom pravdy, ale isté je, že keď sa niekde objaví had, volajú jeho. A dnes večer sme išli spolu – odniesť úlovok, ako to volal on.
Mal na ramene sieťku, v nej sa hmýrili tri hady – dva pruhované tvory, ktoré nazval krait, a jedna klasická užovka, ktorú vraj niekedy varia v polievke. Pre odvahu, vraví. Nevedel som, či sa mám smiať, alebo pozerať pod nohy.
Cesta viedla popri zavlažovacom kanáli. Všade okolo cvrlikali cvrčky, ryby občas šplechli vo vode a niekde v diaľke zahúkala volavka. Kráčali sme pomaly, Pairoj pár krokov predo mnou, bambusový hák ako palica šamana. Ticho narúšal len jeho hlas, keď občas niečo zamrmlal – miestny dialekt, ktorému som rozumel len tak napoly.
„Dnes máme šťastie,“ povedal po chvíli. „Hadov je tu dosť, ale nikoho neuhryzli.“ Úsmev mu pretiahol vrásky až k ušiam. Nevedel som, či to povedal mne, alebo len tak – vetru.
Malá svätyňa a duchovia polí
Zastavili sme sa pri svätyni. Ja ich volám malé temple. Malý drevený stolík pri poli, s miniatúrnymi soškami a pohárikom ryžového vína. Pairoj pokľakol, položil sieťku vedľa seba a niečo zamrmlal. Zapálil kadidlo a s očami zatvorenými sa na chvíľu úplne stratil. Rešpekt. Aj voči hadom. Aj voči pôde.
A potom to prišlo – tokay! Z neďalekého stromu zakričal geko. Presne sedemkrát. „znamenie,“ šepol lovec. „Sedem pískov – dnes neprší.“ Usmial som sa. V Thajsku má aj geko svoje slovo do predpovede počasia.
Keď sa úplne zotmelo, vybral Pairoj z tašky starý lampáš. Plameň vrhol svetlo na sieťku – vnútri sa pomaly obtáčal modro-čierny had. Krait. Vyzeral nebezpečne aj krásne zároveň. Tie pruhy sa trblietali ako temná dúha.
„Nepokúšaj sa ho dotýkať,“ povedal Pairoj ticho. „Jeho jed ti zoberie sny, ešte skôr než si ich stihneš zapísať.“
Pozeral som sa na to stvorenie ako na niečo medzi hadom, ornamentom a posolstvom z iného sveta. Vtedy mi došlo, že tu sa hady nevnímajú len ako niečo nebezpečné. Sú súčasťou cyklu. Rešpektovaných aj využívaných.
Dom bylinárky a obchod bez slov
Došli sme do domčeka z bambusu. Tam nás čakala Mae Nuan – stará bylinárka.
Bez zbytočných rečí si obzrela úlovok, uznanlivo pokývala hlavou a vzala sieťku. Vedela, čo s tým. Mala vnuka, ktorý mal na druhý deň vstúpiť do chrámu. Hovorí sa, že trochu hada do elixíru mu dodá odvahu. Možno placebo. Možno tradícia. Ale tu to má váhu. Odchádzame... bez pozdravu. Toto je autentické Thajsko.
Záver pod hviezdami
Na spiatočnej ceste sme sedeli na verande, pili sladký thajský čaj s kondenzovaným mliekom a pozerali do tmy, kde sa mihotali svetlušky. Pairoj si potichu čistil bambusový hák a ja som len tak sedel. Vychutnával si ten pokoj.
„Zajtra sa vraciaš do Bangkoku?“ opýtal sa ma.
„Neviem. Možno ešte zostanem. Tie hady ma veľmi priťahujú,“ odpovedal som s úsmevom.
A keď som sa neskôr vracal späť k našemu domu, ryžové polia odrážali hviezdy a všetko vyzeralo pokojne. Nie bezpečne v bežnom slova zmysle, ale... známo.
Tie hady patrili k životu. Rovnako ako večerné ticho v dedine, vôňa polievky z čerstvej ryže a jedno „tokay“ z diaľky, ktoré ti povie viac než naša predpoveď počasia.